Dnes si pripomenieme situáciu spred roka rozhovorom s koordinárkou projektu integrácie utečencov v Bratislave, Dominikou Nagyovou, ktorá pôsobila v Slovenskej humanitnej rade dva roky a venovala veľa svojho času, aj toho nočného, aby pomohla zraniteľným ľudom na úteku z Afganistanu, a to nie len nájsť si bezpečný domov na Slovensku. Dominike aj takouto cestou chceme poďakovať za jej čas strávený v SHR. Vážime si to!
Ako dlho si zapojená do projektu a čo je náplňou tvojej práce?
Do projektu ako takého som bola zapojená od jeho začiatku, teda od januára 2020, najskôr ako sociálna pracovníčka a od júna 2020 ako koordinátorka bratislavskej kancelárie projektu. Náplňou mojej práce bolo v podstate zabezpečovať, aby boli klientom a klientkam poskytované všetky služby, ktoré sú potrebné a vyplývajú z projektu a taktiež som, neskôr už v menšej miere, poskytovala sociálne poradenstvo. Pred týmto projektom som však tiež pracovala na predchádzajúcom integračnom projekte ako sociálna pracovníčka a ešte predtým som sa tejto téme venovala ako dobrovolníčka v tranzitnom centre na hraniciach Chorvátska a Bosny a Hercegoviny, počas tzv. Sýrskej utečeneckej krízy. To bol vlastne môj prvý reálny kontakt s utečencami.
Ako vzniknutá situácia v Afganistane ovplyvnila Tvoju prácu? Čo sa zmenilo?
Najviac sa pre mňa osobne asi zmenil kontext. Vysvetlím – už pred augustom 2021 tvorili absolútnu väčšinu našich klientov a klientiek v Bratislave ľudia z Afganistanu. Títo ľudia prichádzali do projektu postupne, počas viacerých rokov, kedy sme ich sprevádzali integráciou a taktiež spoznávali ich osobné príbehy. Dá sa teda povedať, že situácia, ktorá nastala, sa priamo dotkla ľudí, ktorí sú mi v istom zmysle blízki, a ich rodín, ktoré ostali v Afganistane. Odrazu teda dostala krízová situácia v krajine, ktorá je vzdialená 4500 kilometrov vzdušnou čiarou, absolútne jasné kontúry, tváre a príbehy “z prvej ruky”.
Výrazne si sa podieľala na pomoci utečencom. Brala si to iba ako súčasť svojej práce alebo v tom bola nejaká Tvoja vnútorná motivácia? Čo bolo jej zdrojom?
Verím, že to bola kombinácia oboch spomínaných aspektov. Keby to nebolo súčasťou mojej práce, pravdepodobne by som situáciu vnímala s omnoho väčším nadhľadom. A zároveň už samotný fakt že som si vybrala prácu v tejto téme naznačuje, že je to veľa o mojej vnútornej motivácii a postojoch.
Mohla by si priblížiť ako vyzerala pomoc Afgáncom a čomu ste museli čeliť?
Ako som už spomínala, ľudia pochádzajúci z Afganistanu tvorili už pred augustom 2021 väčšinu našej klientely. Pomoc v situácii, ktorá nastala, teda spočívala do veľkej miery v psychosociálnej podpore klientov a klientiek, ktorí už na Slovensku boli, rovnako ako v snahe dostať ich najbližších nachádzajúcich sa v priamom ohrození na evakuačné lety.
Ako si to prežívala?
Boli to emočne vypäté momenty, v ktorých sa u mňa osobne miešali mnohé pocity. Celým tým obdobím sa niesla istá vlna bezmocnosti a našej snahy mať spolu s klientmi a klientkami aspoň minimálnu mieru kontroly nad tým, ako sa situácia v konkrétnych prípadoch vyvíja.
Je aj nejaký konkrétny príbeh/ príbehy, ktorý ti utkvel hlboko v pamäti a aj ovplyvnil Tvoj pohľad na život?
Dovolím si tvrdiť, že príbeh každého klienta či klientky, s ktorými sa stretávam a dovolia mi ich spoznať, ma ovplyvňuje a formuje tiež môj pohľad na život. Tých príbehov je naozaj mnoho, no zároveň mi nepríde fér ich tu reprodukovať, verím, že ich príbehy patria im a oni sú tí, ktorí majú výhradné právo ich posúvať ďalej 🙂
Čo cítiš pri týchto stretnutiach dnes? Čo sa zmenilo?
To je vcelku náročná otázka. Na Slovensko sa totiž podarilo evakuovať iba časť najbližších (zväčša manželiek a detí) rodinných príslušníkov našich klientov. V oboch prípadoch sa však zmenilo všetko – pre tých, ktorí sa dostali na Slovensko do bezpečia a rovnako pre tých, ktorí v Afganistane uviazli, sa zmenil ich život doslova zo dňa na deň. Moje pocity pri stretnutiach s klientelou sa teda tiež rôznia v závislosti od situácie. Jedna vec ich ale u mňa osobne spája, a tou je môj obdiv. Každý jeden človek, s ktorým som sa za moje pôsobenie v tejto téme stretla, prešiel vo svojom živote vecami, ktoré si často ani neviem a nechcem predstaviť. A to, že sa navzdory tomu snažia začať odznova a fungovať si, myslím, zaslúži obdiv.
Za krátky čas si zažila prácu s utečencami v relatívne pokojnom období bez výrazných konfliktov, taktiež vlnu Afganských utečencov v súvislosti s prevzatím moci Talibanom a v neposlednom rade aj masívny prílev Ukrajinských utečencov. Ako by si tieto obdobia z pozície porovnala
Klientelu integračného projektu tvoria ľudia, ktorým Slovensko poskytlo medzinárodnú ochranu, čiže sú vo svojich krajinách v priamom ohrození. Toto je fakt, ktorý sa nemení a mnohí ľudia žijú v takýchto podmienkach aj napriek tomu, že niektoré obdobia vnímame ako pokojnejšie. Čo sa prirodzene menilo, bolo najmä tempo. Slovensko dlhodobo nevedie rebríčky v množstve poskytnutých medzinárodných ochrán, resp. by sme mohli povedať že ich vedie, avšak od konca. Na základe týchto počtov sú tiež dizajnované limity poskytovania pomoci a fakt, že integráciu týchto ľudí zabezpečujú mimovládne organizácie prostredníctvom projektov spolufinancovaných EÚ. Popri takej ľudskej stránke situácie, ktorá nastala v Afganistane, sme sa teda museli vysporiadať aj s absolútne pragmatickými prekážkami, akými sú nedostatok pracovníkov a pracovníčok a v neposlednom rade peniaze.
Čo vnímam ako veľkú zmenu po tom, ako Rusko napadlo Ukrajinu, je postoj spoločnosti. Je pre mňa fascinujúce vnímať vlnu solidarity, aká sa rozmohla.
Zatiaľ čo ešte pred pár mesiacmi si mohla väčšina ľudí na Slovensku povedať, že utečenci sú niekto, kto sa ich netýka a nepoznajú ich, teraz to tak nie je. Veľmi by som si teda priala, aby sme ako spoločnosť boli otvorenejší a možno aj na základe aktuálneho diania a príbehov, s ktorými sa už máme možnosť stretávať, vnímali, že dostať niečo zdarma je iné, keď máte nad hlavou strechu vlastného domu a iné, keď ste prišli o všetko. Že zamestnať sa je iné, keď ste vyrástli v Martine, kde máte svoju rodinu a iné, keď ste prišli z Kandaháru s malým dieťaťom, ktoré tu nemôžete dať k babke a nepoznáte jazyk. A tiež aby sme vnímali to, že ak je niekde vojna, tak sa dotýka každej vrstvy spoločnosti a utečenec nie je len niekto, kto k nám prišiel bosý a hladný. Ak teda chceme pomôcť, bolo by super aby sme pomáhali bez posudzovania toho, kto si našu pomoc zaslúži.
Rozhovor bol pripravený a spracovaný: Kristína Švrčková, stažistka projektu RIFUGIO. S veľkým poďakovaním Kristíne od SHR!
